Pamätihodnosti

Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie
   Kostol stojí na hornom konci obce pri potoku Barina v areáli miestneho cintorína. Najstaršie náhrobné kamene na cintoríne pochádzajú z polovice 19. storočia. Jednoľoďová stavba kostola s rovným stropom a polkruhovým uzáverom presbytéria bola v roku 1940 predĺžená a zväčšená prístavbou štvorcového pôdorysu. Z pristavenej sakristie je vchod do kostola. Do štítu priečelia bola vstavaná drevená vežička - sanktusník so zvukovými oknami pokrytá plechom. Vo vežičke boli pôvodne umiestnené dva zvony s nápismi, miestom uliatia a rokom. Na malom zvone je nápis:
NAGY ÖRVISTE 1910 ÖUTTLÉK FISCHER T.NAGYSZOMBAT
Na veľkom zvone je nápis:
KU CTI PANNY MÁRIE ULIAŤ NECHALA R. K. OBEC VEĽKÉ ORVIŠTE 1922 LIALI BRATIA FISCHER V TRNAVE
   Dnes je tvarovo podobná vežička - saktusník zakomponovaná do stredu stanovenej strechy prístavby. Je ukončená štíhlou strechou pokrytou plechom a má kríž. Strecha kostola je pokrytá škridľou.    Podľa dostupných údajov bol kostol postavený v roku 1743. V roku 1803 sa občania obce zaviazali postaviť nový kostol. Starší kostol bol postavený z dreva a začiatkom 19. storočia bol už vo veľmi zlom stave. V polovici 19. storočia bol kostol prestavaný. Zoznam inventáru kostola sa zachoval v kanonických vizitáciach od polovice 18. storočia.
Kostol na fotografii z roku 1934.
   Interiér kostola je hladký. V prístavbe v ktorej je drevený chór sú okná kruhového tvaru, obdĺžnikový tvar ukončený oblúkom majú okná v pôvodnej lodi kostola. Na chóre, ktorý držia drevené piliere a vchádza sa naň z kostola, bol umiestnený organ, ktorý obec zakúpila z Pobedima. Na triumfálnom oblúku je nápis - symbol JHS. Na strope nad chórom je kresba Božieho oka v trojuholníku s vychádzajúcimi lúčmi. Pôvodný oltár bol z kostola po II. vatikánskom koncile odstránený a nahradený jednoduchým oltárom na vykonávanie liturgických úkonov. Súčasťou pôvodného oltára bol obraz Nanebovzatia P. Márie s adorujúcimi anjelmi od Heinsa Bauera z roku 1867. Obraz je dnes umiestnený v interiéri kostola.
Kostol v roku 2009.
    O prestavbe kostola sa uvažovalo už v roku 1923, keď z iniciatívy richtára obce Jána Bolješika bola v Amerike zorganizovaná zbierka, ktorá vyniesla 11.000 Kčs. V roku 1963 bolo priložených 49.127 Kčs a v roku 1937 63.000 Kčs. Peniaze sa použili na prestavbu kostola, ktorého posviacka sa konala 7. júla 1940.    Pri múre kostola je umiestnená aj kamenná tabuľa - epitaf Františka Trautmansdorffa. Na doske sa nachádza reliéf s erbom rodu Trautmansdorff. Okolo barokovej kartuše s korunou, do ktorej je erb umiestnený je vpísaný rok 1658. Podľa záznamu v Pamätnej knihe obce Veľké Orvište bol ešte v roku 1933 epitaf umiestnený v podlahe kostola pred oltárom.
Epitaf F. Trautmansdorffa z roku 1758
Zvonica evanjelickej cirkvi a.v.    Na miestnom cintoríne stojí jednoduchá jednoposchodová murovaná stavba so štvorcovým pôdorysom. Má stanovú strechu a vežičku so zvukovými otvormi. Strecha vežičky je ukončená krížom. Na zvonici je umiestnený malý zvon s nápisom:
ULIL V BRNE R. MANOUŠEK NA PAMIATKU 150. VÝROČIA TOLERANČNÉHO PATENTU 1731 - 1931 JEST BŮH S NAMI KDO PROTI NÁM ZA ÚRADOVANIA EV. DUCHOVNÉHO JÚLIUSA BODNÁRA

Evanjelická zvonica dnes
Súpis pamiatok na Slovensku datuje zvonicu do 18. storočia. Kríž na cintoríne    Kamenný kríž v areáli cintorína po pravej strane chodníka ku kostolu. Spodnú časť kríža tvorí pätka s podstavcom štvorcového tvaru ukončená profilovanou rímsou. Na rímse je vpredu umiestnená kamenná plastika Panny Márie pred mierne zužujúcim podstavcom kríža. Kríž s kamennou plastikou ukrižovaného má tvarované ramená. Na podstavci je v kartuši nápis:
ANNO 1858 REN 1913
Kríž na cintoríne     Kamenný kríž v areáli cintorína pri kostole. Kríž bol pôvodne umiestnený v extraviláne obce. Na podstavci je umiestnený kríž s tvarovanými ramenami s plastikou Ukrižovaného. Na spodnom podstavci je v kartuši nápis:
Na česť a chválu Božiu venovala vdova Rozália Šimončič rod. Henz R 1926
Na podstavci farebne polychromovaného kríža sa nachádza meno výrobcu: RYMPLER/PIEŠŤANY Prícestná socha Piety     Pri štátnej ceste do Bašoviec stojí na členenom kamennom podstavci polychromovaná socha Piety. Do podstavca je vsadená mramorová tabuľa s nápisom:
K UCTENIU PAMIATKY SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE DAL POSTAVIŤ ŠTEFAN DJENKA A MANŽELKA
Na čiastočne farebne polychromovanom podstavci sa nachádza meno výrobcu: KRUPA TRENČÍN.
Socha piety
Prícestná socha Božej rodiny    Pri štátnej ceste do Ostrova stojí na viacnásobne členenom podstavci stĺp s hlavicou zdobenou akantom a hlavičkou anjela. Na stĺpe je umiestnené súsošie Božej rodiny. Na podstavci v tvarovanej kartuši je reliéfny nápis:
Na česť a chválu Božiu venovala Familia JOZEFA FOLAJTÁRA 1913
Na kamennom podstavci pomníka sa nachádza meno výrobcu: RYMPLER/PIEŠŤANY. Prícestná socha Najsvätejšej Trojice    Pri pôvodnej ceste do Piešťan stojí na viacnásobne členenom kamennom podstavci stĺp s členenou rímsovou hlavicou. Na stĺpe je umiestnená polychromovaná plastika Najsvätejšej Trojice. Do podstavca pod stĺpom je vsadený mramorový reliéf Panny Márie. Do spodného podstavca je pomníka je vsadená sklenená opaxidová tabuľka s nápisom:
KU CTI A CHVÁLE BOŽEJ VENUJE ŠTEFAN DJENKA A MANŽELKA ROD. HENCOVÁ V ROKU 1941
Na rímse kamennej pätky pomníka je meno výrobcu: KRUPA TRENČÍN. Pamätná tabuľa na budove obecného úradu    Po pravej strane do vchodu obecného úradu je osadená mramorová tabuľa obdĺžnikového tvaru s nápisom:
NA PAMIATKU 20. VÝROĆIA SNP VENUJE MNV VEĽKÉ ORVIŠTE JOZEF PÁNIK * 17.III. 1941 PADOL ZA OSLOBODENIE ČSSR V BOJI 26.X.1944 V MOČIARE PRI BANSKEJ ŠTIAVNICI ČESŤ JEHO PAMIATKE

Ľudové zvyky



Fašiangy

   V sobotu pred hlavným fašiangom dievčatá chystajú pre chlapcov perá. Je to väčší, alebo menší výhonok rozmarínu ozdobený barvistou stužtičkou. Keď sa zvečerí, každý si zájde pre pero k niektorému dievčaťu. Dievča ho podperí na kabát. Zaďakujúc odíde. V hostinci býva po tri dni tanečná zábava. Poriadajú ju obyčajne hasiči. Začína sa v nedeľu popoludní. V pondelok chodia hasiči po domoch "pod šable". Sprevádza ich muzika. Povykrúcajú domácich, ponúkajú kalíškom sladkého, načo ich títo podporia peniazmi, vajíčkom, rezňom slaniny a pod. I žiaci nezabúdajú na svoju povinnosť. Ráno pred vyučovaním chodia pod šable a to z domu do domu. Pozdraviac domácich poskakujú s dreveným ražňom spevavo riekajúc:
"Pod šable pod šable a pod obušky všetko my berieme aj plané hrušky. Hen tam nám nedali, tuto nám dajú zabili komára slaninu majú. Sedí kocúr na slanine hybajte ho odohnať a mne kúsok odrezať. Keď mi malý odrežete malinký sa porežete. Tulija, tulija fasianek býva, kto nemá kožúštek zima mu býva. Ja nemám kožúštek len sa tak trasiem, dajte mi slaninky čo sa popasiem."
Veľká noc
    Je kvetná nedeľa. Sviatočné a včasné ráno oživilo a prebudilo ulicu našej dediny. Ňou chodia dievčatá s "májom". Máj menujú väčšinou vetvičku drieňu, ozdobenú povešanými výduškami(celé vajcové škrupiny) a pátrikmi z papiera a slamy. Držiac ho v rukách zastavujú sa pod oknami domov a spievajú:
"Poďakujme Pánu Bohu a vzdávajme česť aj chválu jemu - lebo pre Tvé umučenie, ráčiš nám dať hriechov odpustenie.   Z teba stúpil ponížil sa a z Márie Panny narodil sa - tridsať rokov pracoval - keď na svätom kríži umreti mal.   Spínala Matka své ruce - keď videla Syna v ťažkej núdze - Syna svojho premilého a na svätom kríži rozpiateho.   by človek sa rozpamätal - jak ho veľmi Boh miloval - Kriste pre Tvé umučenie ráčiš nám dať hriechov odpuštenie.   Nech nás nežre večný plameň - uchovaj nás Pane Kriste Amen."
   Po vyspievaní očakávajú štedrotu. Nejaký ten 10 - 20 haliernik, cukrové vajíčko a kto čo môže, podaruje.    V Zelený štvrtok zaviazli zvony. Ráno, na obed a večer, tiež v noci o jednej očuť rapkáče.    Vo Veľký piatok, ešte len keď začína svitať asi o 3-tej hodine, ľudia sa chodia umývať na Barinu. Potom sa zídu na cintorín ku krížu, kde odbavia ružencovú pobožnosť. Vo Veľký piatok a Bielu sobotu Orvišťania navštevujú hrob p. Ježiša v Piešťanoch. Vzkriesenie býva o 18-tej hodine. Vo veľkonočnú nedeľu popoludní mládež pletie vŕbové šibáky. Na uliciach nastáva spoločná šibačka. Pred večerom barvia vajíčka pre šibačov. V pondelok šibajú mužskí ženské, v utorok to býva opačne. Popoludní sa spoločne oblievajú vodou.

Májové zvyky
   V noci z 30. apríla na 1. mája stavajú mládenci máje. Stavajú ich pred tými domami a v tých dvoroch, kde majú dievčatá. Za postavenie mája obdržia mládenci od tých rodičov alebo dievčat samých niekoľko korún, pri ktorých sa túto noc bavia v hostinci až do bieleho rána. Stavanie májom je prastarý zvyk, ktorý pomaly vymiera.    Do májového zvyku patrí prvoprijímanie. Školské dietky, ktoré majú 9 rokov idú na prvé sv. prijímanie. Pripadá to vždy na druhú nedeľu v máji vtedy, keď je v miestnom filiálnom kostolíku zvyčajová sv. omša. Prvoprijímajúce dietky sú sviatočne vyobliekané. Chlapci i dievčence majú v ruke sviečku, ktorá je ozdobená bielou stuhou. Kňaz ich slávnostne uvedie zo školského dvora do kostola, kde im prednesie patričnú kázeň. Obyčaje v deň hodov    Ešte v sobotu, keď popolavý súmrak líhal poľom, vytrubovala vôňa mlado pečenej husaciny dedinou. Akoby nie?! Veď ju usilovné gazdinky pečlive prichystaly, že bolo na nej videť mastné, ale sladké zrenie. O koláčoch zvaných "pocherajoch" netreba ani hovoriť. Všetko bolo do nich vpravené. Čerstvé vajíčka, mlieko, syr, tvaroch, mak, lekvár, oriešky a cukru plným priehrštím nasypané. V lepších domoch zadýchala zrnkom kávy i prihorená alebo prihárajúca torta.    Je biele, zelenkasté augustové ráno. Slniečko len kedy tedy vykukáva zpoza temných mračien. Svojim teplým lúčom pobozkáva hrebene striech a vysušuje mláky ulice. V noci poprchávalo, nastával neisto priaznivý deň orvišských hodov.    Kolotoč a hojdačky dychtive očakávaly svoje potešiteľné poslanie. Celá dedinka v novom sviatočnom šate. Olíčené štíty domkov sa veselou tváričkou jeden proti druhému usmievajú škodoradostným mesiačkovým úškľabkom.    Zvon zahlaholil. Prvý raz odzvonili. Počínalo sa otepľovať. Chlapi sú v plnom vystrojení, v paráde. Hlava vymytá, brada vyholená, šaty vykefované, fúzky vykrútené, obuv vyleštená. Veď aspoň na hody sa treba ukázať. Schádzajú sa do menších skupín na ulici pri domoch a okol Bariny. Ohrievajúc sa na teplých lúčoch slnka, vyčkávajú príchod pána farára alebo pána kapláňa.    Chlapci sú dnes jakýsi netrpezliví. Radi by boli keby čím skôr započala omša. Veru dnes by si chcel skoro každí zaminištrovať. Ujde sa im za to po korúnke. Bolo by za ňu pekné hodové. Utekajúc druhý raz zvoniť hádajú sa o funkciu dnešného miništranta.    Ženy majú plnú hrsť roboty. Čoskoro budú zazvánať. Kde-tu mäso prihára, mlieko vykypí, polievka vre valom, koláče a buchty škrčia na pekáčoch. Tešia sa však tomu, že sa chlapi vytratili z domu. Vtedy im vraj ide lepšie robota.    Deti...? Ešte len začalo svitať už pokúšali o voľajaký peniaz na hodové. Teraz stoja u kolotoča, obdivujú toho predpotopného moriaka.    Pán kostolník ešte o 8-mej otvorili búdu na cintoríne. Čože dnes tam hľadajú? Odtiaľ vyniesli kazateľnicu a postavili ju u cestičky kostola. Z nej budú dnes kázať pán kapláň. Kostol zaujal viac dní roboty dokiaľ ho uviedli do poriadku. Oltár ozdobili kvetinami. V svietnikoch stoja celé novučičké biele sviece, ktoré ešte nehorely. Pán organista uháňa ku kostolu. Z pod pazuchy mu trčí dosť veľká čierna kniha.    Auto zatrúbilo. Zazváňajú. Ľudia sa hrnú ku kostolu. Po kázni bol sprievod z vyšného betónového mosta - pravou stranou Bariny. Deti napredu s krížom, mládež so zástavami. Pán kapláň kráča pod podnebím a nesie monstranciu. Okol neho horiace lampáše. Spevár predspevuje, ľud spieva, zvony vyzváňajú.    Po návrate od druhého mosta, druhou stranou započala sa sv. omša. Po nej ofera pre p. farára a organistu. Po skončení dav ľudu sa vyhrnul na ulicu. Pán kapláň odišli. Prijdem ešte odbaviť litánie o 3-tej hodine. Veď to len jedne-jedinké v roku. Vzácnosť ho.    Šiatre pernikárov boly v krákom čase obstaté. Dedinou plno hlasitej reči a hurhaju. Kŕdel detí nedaj bože zahnať k odletu. Stále nazerajú do šiatora, obdivujú. Všetko chce byť len búdy. Dobre že mu ju neprekotia do bahnistej Bariny.    ...Ach! Jaké majú títo pekné panenky... hľa! tá ani keby bola živá, tak sa na mňa pozerá. Tuto majú husárov. Ahá.. i srdiečka so zrkadielkami predávajú. Jaké sú vycifrované a pomaľované. Pozri sa! hen predávajú kohútikov čo kikiríkajú.. kikiriký..    Koník s husárom.. ten ti tak uteká ani náš Šimľo, keď mu Miško priloží bičom. Veru je týmto pernikárom dobre. Tí môžu jedávať vždycky hodové... Oni chodievajú na hody i do Bašoviec. Ja som ich tam videl, boli rozložené pri ceste a plote. Mne mama kúpi henten balíček, čo je v ňom prstienok s kominárom. No čože je to, veď stojí len šesták. Takéto reči detí očúvajú predavači v každej dedine pri výklade svojho krámu. Natešení mládenci a ženy, dievčence a deti i otcovia kupujú srdiečka, píšťalky, panenky, koníky a všelijaké cukrov a mädové hodové. Ulica von koncom vrčí v škrekľavom piskľote u kolotoča. Každá hajdačka hltavo prežiera pedesiathalierniky, vajíčka, trochu slamy pre kone, staršie obnosené šaty, topane, podľa toho, jako sa ským jednala.    Žobráci..? veď ich je celá tlupa. Potriasajú telo, sedia, kľačia, modlia sa, prosia o pretek almužnu. Veď je dnes sezóna prijmu v okolí. Zaslúžia si ju. Nejeden chromý, slepý, krivý urazil pár míl dokiaľ k nám došiel. Hľa jakí víťazi športového rekordu. Pobedímske cigánky a cigánčatá behajú z domu do domu. Voňávý koláč, pekný kus mäsa, pocheraj, buchta i vypiť dobrá to kefa k vyčisteniu ich zasmudledého žalúdkového komína.    Cigáň Paľo z Bašoviec nezaspal. Vykonáva svoje vzácne a vážne vizity. Kŕdel cigánskych muzík tiež pobehuje. Vyhrávajú. Kopa detí prenasleduje ich päty. Chlapci s usmiatou tvárou vypiskujú na červených cukrových píšťalkách.    Šenky dnes tiež vezú svoju hodovú trochu do mlyna. Očuť z nich nejasné vriavy. Otvoreným oknom vychádzajú nejasné chumáče nafajčeného dymu. Sú tam chlapi a mládenci. Čakujú až bude obed hotový. Hostinskí obsluhujú hodujúcich. Popíjajú vínko. Pivko sa hladko vykotuľuje v bacuľatých malých a veľkých súdočkoch na stoly.    Zazvonili Anjel Pána. Poludnie. Nastal čas hodového obedovania. Mláka mastnej polievky chutí každému. Akožeby nie?! Veď nejedna hus vylomila svoj krk pri akrobate a kotrmelci do nej. Pečené, varené, smažené, stehienka, omáčky vymieňajú miesta v tanieroch veselou pieseňkou. Nápoje sú dosť pestré, bohatou arómou omamujú svraskatelé čelá starostlivých hláv.    Pán kaplaň odbavil litanie o 3-tej hodine. Návšteva kostola menšia. Ľudom bolo v kostole jaksi horko, no zohrievalo ich. Spev stúpil do forta až fortisima ba ryčavým plevelom kde kade koloval. Dievčence očakávali začiatok zábavy netrpezlive. Veď treba vybiť nasbierané energie tancom.    Po skončení začala ulica tekať brutálnym tempom bujnej rozjarenosti. Ľudia sa po nej hemžia. Vyzerá to ani v mravenisku. Prichádzajú susedia z okolia. Videť kroje bašovské, ostrovské a piešťanské jako riedko posiate makovice role vo vetre, tak sa sem tam hemžia. Veru len teraz sa naša ulica rozchechalala. Svoje štiplavé zapálené nozdry roztvorila do divokej roztopaše.    Vergeľ kolotoča neprestával tulíkať a záplata bubna bôlne stenať, tak nemilosrdne naň naráža vychudnutá komediantka. Hojdačky kvíkajú a ihíkajú, ohnivka a svorky reťazí škripocú. Na nich sedia deti, chlapci, dievčence, starší z mládeže. Ba aj žobráci dajú utŕžiť, pohojdajú sa. Len sa lepšie prizrime.    Hľa ten starý žobrák s bielou dlhou sťa konopnou bradou v kožuchu so sto záplat pozašívaného s mastnými fľakmi. Ochutnáva tento sladučký pôžitok deckého raja. Mocne ho drží hrubá reťaz prepiata cez jeho prsia, aby sa nevyšinul, ba nedoputoval do večnosti. Svalovitá cigánka ho rozkolisuje. Plno pokrikovania, kriku a smiechu a poznámok.    Slniečko zapadlo, chýli sa k večeru. Hlas pokojníka utonul v mori zunivej ozveny. Noc stúpa nohou bosou. Občas sprchne teplý dáždik posily. To hádam aby sa neprášilo - i ten Boh dopraje priehrštie štedroty. V hostinci je zábava. Do vnútra sa sypu utešené dievčence, jak zdravé zemiaky, tie ružáky do pivnice. Pravda mladosť, radosť. V lícach im horia pivonky, v žilách sa rozihráva zdravá krv.    Baby... tie tiež čosi kompasovite láka, vábi. Už si posadaly na úzke lavičky kolo steny. Pozorujú tancujúcich. Snáď preto sem prišly, aby mali celý týždeň o čom klebetiť.    Až ma Kašinovec očuť zunetie basy, ani nejakého hrozitánskeho čmeláka. Tanec je v plnom prúde. Celá sieň hučí ani zlínska Baťová továrňa. Mladí ba i starší tancujú, uhíkajú, cifrikujú nohami, podľakujú, potriasajú, dajú si švung, točia sa do baranieho roha. Pri všetkom pokyvujú hlavami vrtkosťou vretena. Náš pán primáš vehementne šteklí, muzikant tenkého ucha tercuje. Cimbal otriasa žily, hrubá kontra violy zachodí za nechty, basa vrzúka, až stŕpajú zuby. I prach sa pustil do veselia. Pekne sa rytmicky štrngoce ostrôžkami popri mdle pobleskujúcom svetle lampy.    Je prestávka. Spevu, hovoru, klepkania plnými pohármi, upíjania plné zdravie. Orvišský muzikanti vedia aj voľačo viacej, nie len mazurky a čardáše. A čo vyvedú? Dopustia sa zákerného, hrozivého atentátu - tanga. Za nim prchká poľka paprikovitej šteklivosti. Tak sa ľahko točí ani pierko ponad zem. Hľa celá pohádka tisíc a jedna noc.    Nasledujúci deň dovršujú hody "hodiencami". Dojedajú, dopíjajú. Mnohí len vtedy rozšveholia švítorivým šveholným trepotom lístkové roje radosti.    Všetko cudzie sa odsťahovalo. Kolotoč odputoval ani nejaká karavana v ďalšiu saharu svojho žitia. Z hostincom čuť dozvuky piesne "U nás taká obyčaj" tu hľa obyčaj!
Svatba
   Ohlášky boli trikrát ohlásené. Vyhlasuje ich pán farár z kancľa v piešťanskom kostole. Keď má byť v nedeľu veselie, chodí po rodinách novomanželov zváč. Je to najstarší družba chystajúcej sa svadby. Chodí vo štvrtok pred nastávajúcou nedeľou veselia. V ruke nosí trsteničku, ozdobenú vetvičkami rozmarínu a bielou mašličkou úzkej stužky. Pozýva k veseliu: "Pozdravený buď Ježiš Kristus! Ja som posel poslaný od svadobného otca od svadobnej matky a mladosobášnych. Dali Vás pekne pozdravovať svadobný otec, svadobná mati, svadobni mladosobášnici, aby ste tých mladosobášnych odprevadili ku siedmej sviatosti stavu manželského." Poďakujúc počastujú prípitkom.    Nastane deň svadobného veselia. Sobáš býva o tretej - štvrtej hodine. Po sobáši odchádzajú v rade, do domu novomanželky. Krstné matky rozdávajú "štastník". U dverí manželky vidíme jej matku. Víta svojich svadobanov. Dáva každému svadobanovi na koniec lyžičky medu. Vraj, aby boli novomanželia ku sebe sladký. Posedajú si za stoly dľa spôsobu. Uprostred hlavného alebo krížového stola sedia novomanželia so svojími krstnými rodičmi. Večerajú 5 - 6-raké jedlá a upíjajú na zdravie mladomanželom. Muzika vyhráva svadobárom podľa ich žiadosti. Keď sa blíži koniec upíjaniu, pristúpi medzi stoly najstaršia družica, držiac tanierik, v ktorom je položený rozmarínový venček a prehovorí:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári! Z dovolením k tomuto stolu pristúpiť a pár slov premluviť? Naša mladá nevesta Vás prosí, lebo mosí, keď by nemosela, by neprosila, jak tá svatá Rozália vzala kosák a plachtu a išla do hája, krásnych ruží nažala. Išla okolo jednej skaly, tá skala ju prikryla. Potom sa jednej žene snívalo, aby išli a hľadali, že nájdu pannu meno Rozália, pod zeleným vencom a bielym čepcom. Oni išli a nenašli. Tu istú ženu do väzenia dali. Pri krátkej dobe sa snívalu samému kráľovi, že aby išli a nájdu tú istú pannu menom Rozaliu, pod zeleným vencom a pod bielym čepcom. Oni išli. Tú ženu z väzenie vydali. Naša mladá nevesta išla okolo vody, spadol jej veniec do vody. Chytili ho orvišský mlynári, pýtajú zaň 50 dolári. Teda, ktorí koľko môže toľko nepomôže, kerí groš, kerí dva, kerí poskladáte aspoň zatoľko čo ja, zlatníček strieborný na venček bielený."
Po vybraní do vienka nasleduje:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári! Naša mladá nevesta Vám skazuje, že Vám za tie dary ďakuje. Však ste jej dali, však nie dali, ale požičali. Keby sa bola naša mladá nevesta nazdala, že sa bude vydávať, bola by nagazdovala asi dve merice. Bola by vychovala húsky ilovaté, sliepky chocholaté, boli by odbavili svadbu bohatú. Ale ona nevedela až v sobotu odpoludnia, keď jej prišli povedať, že sa bude vydávať. Hneď na jarmok bežala z krásnych ruží veniec kúpila. A Vy starší svadobári, keď budete Vašich synov ženiť dcéry vydávať, ona sa Vám chce odplatiť. A keď sa Vám ona neodplatí, nech Vám to Pán Boh zaplatí."
   Po odchode najstaršej družice prichádza povinnosť najstaršieho družbu. Pýta novomanželov do lože:
"Páni mladší, páni starší, páni svadobári! S dovolením k tomuto svadobnému stolu pristúpiť a pár slov premluviť? Daj Boh šťastia páni milí, který sme sa mi tu zhromaždili. Do príbytku poctivého, pána otca svadobného. Hľa ten to istý sa tu žení v tom peknom položení. Dnes som počul hlas z ďaleka jedneho chlapčeka, že lepšé osamote byť, jako sa oženiť. Lebo, kdo sa raz ožení, vie jaké je to súžení, keď zlú ženu dostane, hneď mu peklo v dome nastane. Ja ráno jak sa stáva, ja preč idem, susedky si nazvoláva. Tu sa chystá, varí, peče, vinko, pivko len tak teče. A ja hladný prijdem domú, sadov bych si, nemám k čomu. A kde ste Vy svadobná maci, svadobný otiec! ....
   Podá koniec paličky mladej neveste. Ona prejde cez stôl. Privedie ju do kuchyne. To isté i s novomanželom. Svadobári odchádzajú do hostinca. Tam sa ukončí svadobné veselie tanečnou zábavou. Nasledujúci deň "prepíjajú nevestu".


Osobnosti



Jozef Folajtár
  učiteľ vo Veľkom Orvišti, neskôr učiteľ v Piešťanoch a potom notár. V obci založil malú kapelu, orchester. Intenzívne študoval. V roku 1907 zostavil prácu „Monumenta Historica Diplomatica“ venovanú Piešťanom.



Eduard Kľubica
 výrazná osobnosť medzi učiteľmi, v obci učil v rokoch 1932 – 1942. Bol dobrým hudobníkom. Na jeho podnet zakúpila obec v roku 1933 malé harmónium. Založil „Spevokol veľkoorvištskej mládeže. Viedol Pamätnú knihu obce Veľké Orvište a školskú kroniku. Písal do novín o udalostiach v obci a mal aj literárny talent.



Ondrej Djenka
 - známy muzikant a huslista. Keď 15. 11. 1921 zomrel, Slovenské ľudové noviny o ňom napísali: „Z Veľkého Orvišťa pri Piešťanoch nám píšu, že tam 15 novembra – na večný odpočinok sa odobral Ondrej Djenka v 60. roku veku svojho. Zosnulý vždy bol roduverný Slovák a po celom strednom Považí známy bol jako výborný hoslista a odeševnený pestovateľ slovenských ľudových piesní. Na stá slovenských ľudových piesní pozbieral a znotoval a svojim umelým sláčikom po celom okolitom kraji na veseliciach ich rozširoval a tak tieto skvosty ľudového básnictva pred zahynutím zachoval. Jeho zásluhou je, že V. Orvište až po dnes je jednou najbohatšou baňou na Slovensku samorostlej ľudovej piesne. Vďačná mu pamäť.“
   Niektoré piesne, ktoré zaznamenal Ondrej Djenka dnes hrá kapela z Lančára „Borovienka“.

Zoznam richtárov, predsedov MNV a starostov

Symboly obce




Erb

   Erb obce vychádza z prsteňovej pečate odtlačenej cez papierovú clonu na urbárskej písomnosti z 25. februára 1790 uloženej v Štátnom oblastnom archíve v Nitre. Pečať sa v archíve nachádza aj na staršej listine z roku 1780. Odtlačok pečate popisujeme nasledovne:    Pečať oválneho tvaru o max. priemere 16mm. V pečatnom poli je vľavo otočený kľačiaci muž, za ním mešec, pred ním jeleň s krížom medzi parožím. Vpravo hore iniciálky A M.
   Návrh obecného erbu, ktorého autorom je Dr. Jozef Šimončič bol spolu s vlajkou zaevidovaný Heraldickou komisiou MV SR pod sign. V58/95.
   Erb obce tvorí zelený štít so zlatou pažiťou, nad ktorou kľačí strieborný muž - sv. Hubert - za ním zlatý mešec, pred ním strieborný jeleň so zlatým krížom medzi zlatým parožím.


Erb obce

Vlajka
   Vlajka obce pozostáva z troch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej, zelenej a žltej, ukončenej tromi cípmi.


Vlajka obce

Pečať
   V Pamätnej knihe obce sa ako jedinečná pamiatka zachovala historická pečať Veľkého Orvišťa. Odtlačok pečatidla do červeného vosku zhotovil kronikár Eduard Kľubica v roku 1933. Pečatidlo sa dnes nachádza na neznámom mieste. V kruhopise pečate je nápis: SIGILLUM POSSESIONIS N EOYVISTE. V poli je zobrazená vľavo otočená holubica s ratolesťou v zobáčiku, sediaca na konári. Nad holubicou je rok 1784. Pečať má priemer
21mm.



   V súčastnosti sa používa okrúhla pečiatka, ktorá má v strede obecný symbol (erb) a v kruhopise nápis: OBEC VEĽKÉ ORVIŠTE.